Schopnosť rozlišovať

Dovolím si nadviazať na Radkovu myšlienku z predošlého článku a prispieť svojím pohľadom, svojimi skúsenosťami.

Pri prechode na prirodzenú stravu sa s podobnými situáciami začne stretávať každý z nás. Na to, aby sme dokázali na podobné situácie správne reagovať, je potrebné mať poriadok v hlave. Treba vedieť, čo chcem a prečo to robím. Vnímam to tak, že v počiatkoch je určitá zaťatosť a stopercentnosť vítaná. Je to niečo nové, do čoho sa pustíme s plným nasadením a vďaka plnému nasadeniu dokážeme robiť zmeny. Je dobré ísť si tvrdohlavo za svojim a nepodľahnúť hneď okoliu, ktoré bude skúšať našu pevnosť a naše odhodlanie a to, do akej miery sme rozhodnutí ísť si za svojim. Naše okolie je tak dobrým učiteľom, ktoré nám pripravuje rôzne situácie, vďaka ktorým pestujeme svoju silu vôle a schopnosť ovládať svoje chúťky a závislosti. Ak zotrváme, pocítime tak pozitívne účinky toho, čo robíme, sami na sebe. Máme skúsenosť, ktorú nám nikto nezoberie. V tomto období naštartovania automaticky odmietame všetko, čo nevpadá do našich kritérií prirodzenej stravy. Možno sme spočiatku naladení skôr bojovne a snažíme sa za každú cenu druhých presvedčiť, aké je to naše dobré a prečo je to ich zlé. Preto možno ani nedokážeme vnímať, ako vplýva naše správanie na naše okolie. Máme pocit, že nás nikto nechápe.

Časom, pribúdajúcimi skúsenosťami, sa však na veci začneme dívať inak. Zistíme, že len samotným konaním môžeme druhých inšpirovať a že nátlakom a presviedčaním vyvoláme skôr opačný efekt. Keď zahodíme brnenie bojovnosti, začneme viac vnímať svoje okolie, začneme ho viac chápať. A hlavne, prestaneme druhých posudzovať a odsudzovať. Ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva. Preto sa zmení aj reakcia okolia voči nám. Aj oni nás príjmu a nabudúce nám možno miesto pokúšania s láskou nachystajú ovocie alebo zeleninový šalát.

Stále však budú prichádzať situácie, kedy prídete do kontaktu s ľuďmi, ktorí vás pochopiť nedokážu. Nedokážu sa k vám priblížiť, pretože to, čo robíte, je možno nad rámec ich chápania, nad rámec toho, čo považujú za normálne.

A práve vtedy je dôležité, aby ste vy mali nadhľad a rozvinuli v sebe schopnosť rozlíšiť, čo je správne a dokázali odhadnúť dopad svojho rozhodnutia na druhých. Pretože vám sa možno nedokáže priblížiť a prispôsobiť nejaký človek, nemôžete od niekoho žiadať, aby si s vami dal na obed suchú slnečnicu. Ale vy si možno dokážete dať trebárs varené zemiaky.

Nechcem tým však povedať, aby ste sa zakaždým prispôsobovali a jedli varené len preto, aby ste druhým vyhoveli a zapadli do kolektívu. To nie. Ide práve o to rozlíšiť, kedy je vhodné tak urobiť a kedy môžete bez problémov odmietnuť. Na druhej strane sa totiž veľmi ľahko môže stať, že si to sami pred sebou začnete takto ospravedlňovať, a zrazu zistíte, že ste tam, kde ste boli – ladujete sa vareným ostošesť. Závislosť na varenom je totiž ako každá iná. Ak však máte svoje chute pod kontrolou, tak vás len tak ľahko nerozhodí nejaké množstvo vareného jedla za určitých okolností. A je tiež na vás, do akej medze si dovolíte povoliť uzdu. Je samozrejme rozdiel, keď vás niekto ponúkne sušienkou, pozve na kávu a keď vám niekto ponúkne niečo, čo jednoducho za pokrm nepovažujete a vaše vnútorné presvedčenie vás proste nepustí, aby ste si to dali – napríklad živočíšne produkty, alkohol. Každý má svoje vlastné hranice, pre každého je to niečo iné.

Ide jednoducho o to, aby nás naše stravovanie od ľudí neoddeľovalo. Aby sme sa od druhých nedištancovali. Aby nemali pocit, že pred nimi utekáme a vzďaľujeme sa im. My by sme sa im mali práveže dokázať priblížiť. Ak pocítia, že pred nimi neutekáme, že ich neodsudzujeme, dokážu sa aj oni viac otvoriť novým veciam, ktoré prezentujeme napríklad svojim spôsobom stravovania.

Uvediem príklad priamo z mojej rodiny, v ktorej sa stále fungovalo a funguje na konvenčnej, živočíšnej strave. S rodičmi už nežijem pod jednou strechou a prídem ich raz za čas navštíviť. Kuchyni šéfuje ocko, ktorému vždy vedelo urobiť veľkú radosť, keď rodine navaril. Bol vcelku nešťastný, keď dvaja členovia – ja a o rok neskôr aj moja sestra – prestali jeho dobroty papať. Naučil sa však pripravovať vďaka našej zmene stravy viac vegetariánskych jedál. Je to jeho spôsob, akým sa pokúsil priblížiť sa nám. Neurobí nám šaláty, ktoré si sami pripravujeme, pretože je to pre neho možno veľký krok. Ale dokázal urobiť pre neho obrovský krok. Vďaka tomu, že si občas dáme varené jedlo, varí menej mäsa. A keď občas prídem  navštíviť rodičov alebo babky, viem, že im urobí veľkú radosť, ak si dám niečo vegetariánske varené, čo predtým nerobili. Je to posun aj pre nich, ktorý by neurobili, ak by som aj to odmietla.

Je to však veľmi tenký ľad, tenká hranica. Je potrebné byť úprimný predovšetkým sám voči sebe. Opýtať sa sám seba, ak si dám niečo varené, prečo to robím a či si to daná situácia naozaj vyžaduje, alebo v tom hľadám ospravedlnenie, aby som si dala niečo varené. Nech už je ten dôvod akýkoľvek, netreba mať preto výčitky alebo sa zatracovať. Ide len o to, byť k sebe úprimný a robiť veci podľa seba. Nevytvárať si zo stravovania bloky a predstavy, ako by to malo byť.

  Je potrebné rozvinúť  cit. A ten je možné rozvinúť aj vďaka stravovaniu sa prirodzenou stravou. Ide to ruka v ruke, pretože sa vďaka prirodzenej strave stávame prirodzenejší, jemnejší, vnímavejší. A len my sami vieme, ako je to naozaj. Pokiaľ neklameme sami seba, sami vycítime, kedy je vhodné sa zachovať tak a kedy zase naopak. Neexistuje univerzálne riešenie. Život nie je čiernobiely a ak nebudeme pružní, ak budeme príliš striktní, alebo zas príliš voľní, sám život nám prinesie skôr či neskôr situácie, ktoré nám ukážu, že ku každej situácii je potrebné pristupovať s nadhľadom, nanovo, samostatne, jedinečne. Život nás učí plynúť.

Evka