100 % za každú cenu?

Pri živej strave som si už prešiel všelijakými situáciami. Mal som zamestnanie, pri ktorom nebolo jednoduché dodržiavať túto stravu. Strávil som nejaké týždňovky mimo domova, či víkendové pobyty v rôznych hoteloch, kde bolo náročné sa takto stravovať. Hlavne v začiatkoch som taktiež narážal na odpor okolia a posmešky mojich kamarátov.

Všetko som však nejako zvládol a som toho názoru, že keď sa chce, tak sa dá. V každej situácii sa dá nájsť východisko. Je to len o to, čo naozaj chceme. Pokiaľ chcem zotrvať pri svojej strave, nájdem možnosť, ako. Ak však chcem zjesť niečo varené, nájdem si dôvod, výhovorku.

Momentálne sa nachádzam na služobnej ceste. Bol som vyslaný asi 400 km od domova do Maďarska na týždeň a pol. Z domu som si nabalil nejaké zasycujúce potraviny a obchody, kde si môžem kúpiť ovocie a zeleninu, sú obďaleč. Moja hotelová izba  vyzerá ako sklad potravín a upratovačka sa musí čudovať, keď to tu všetko vidí. :-)

Sú však situácie, kedy zvažujem, ako sa zachovám. Prvý deň po príchode som odmietol kávu a spoločný obed s maďarskými kolegami, pretože sa stravujem svojim spôsobom. Vŕtalo mi však v hlave, či som sa zachoval správne. Veď v každej reštaurácii sa dá nájsť aspoň nejaký šalát a ak aj nie, môžem zvoliť malú výnimku, aby som sa nevyradil z kolektívu. Je to zase o našom pohľade na vec a následnom rozhodnutí sa.

Nasledujúci deň však prišla ďalšia situácia, keď som hlavne chcel spraviť radosť maďarskému kolegovi, ktorý so mnou celý deň pracoval. Síce sme si vôbec nerozumeli, alebo len veľmi málo. Ale hneď ráno ma ponúkol cukríkom. S veľkou radosťou, že mi môže niečo dať, otvoril hrsť plnú cukríkov, aby som si vybral. Nedokázal som si od neho nezobrať ten cukrík, keď som videl radosť v jeho očiach. Hovorím si, odložím ho niekde a nakoniec ho nezjem. Ale on pozeral čo s ním urobím. Tak som ho zjedol.

Pracovali sme celé doobedie. O 11-tej im zazvonilo na krátku päťminútovú pauzu, pravdepodobne na kávu a cigaretu. Môj maďarský kolega ma potľapkal po chrbte, ukázal mi aby som ho nasledoval. Rýchlo utekal do šatne pre svoje drobné forinty. Hodil ich do kávomatu a ukázal mi, aby som si vybral kávu. Znova bolo vidieť jeho veľkú radosť, že mi môže niečo dať, ponúknuť. Toto je situácia, kedy nedokážem zraniť človeka, nedokážem zničiť jeho radosť. Asi by som mu zbytočne rozprával, že kávu nepijem a prečo ju nepijem. Ako som tak držal tú kávu v ruke, moja myseľ znova začala pracovať. Vylejem tú kávu, aby som ju nemusel vypiť? Nie, nebolo by to úctivé voči človeku, ktorý ťažko pracuje vo fabrike a par forintov obetuje na moju kávu. Kávu som vypil a okrem chuti v ústach som ani nevedel, že je vo mne. Bol som z toho mierne prekvapený, keďže som kávu nepil už asi 5 rokov a zase dlho nebudem, pokiaľ nepríde podobná situácia. :-)

Stále je to o našom rozhodnutí, čo v danej situácii spravíme a nikto nás za to nemôže súdiť. Môj názor je, že sú podobné situácie, ako som popísal, kedy je dobré zvážiť našu reakciu voči svojmu okoliu. Niekedy je ozaj cítiť, že vám ľudia chcú niečo dať z celého srdca. A vám možno menej ublíži jedna káva, jeden cukrík ako jedno odmietnutie ublíži človeku, ktorý vás možno nedokáže pochopiť a zraníte mu srdce. Nie je problém vo výnimočných situáciách vybočiť, vaše telo to zvládne. Dôležité je zvládnuť svoju závislosť a zotrvať v tom, čo robíte.

Radovan